Narodil sa v Topoľčanoch 2. júna 1932, v roku 1955 ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK, kde potom niekoľko rokov pôsobil. Následne bol redaktorom Vydavateľstva Tatran, Štátneho hudobného vydavateľstva (1969-71) a zároveň (v rokoch 1961-68) pracovníkom Ústavu hudobnej vedy SAV.Slovenská filharmónia mala vo svojej dnes už sedemdesiat ročnej histórii jedenásť riaditeľov. Takmer tretinu trvania jej pôsobnosti ju viedol práve doc. PhDr. Ladislav Mokrý. Je aj jeho zásluhou, že teleso sa ako rovnocenný hráč zaradilo do európskeho hudobného kontextu, získalo medzinárodné uznanie a stalo sa výkladnou skriňou slovenskej kultúry. Zabezpečil pre „svoje“ teleso najlepších domácich i zahraničných hosťujúcich dirigentov, za jeho riaditeľovania orchester Slovenskej filharmónie koncertoval v dvadsiatich krajinách (ak nečleníme dnešné nástupnícke štáty Juhoslávie a ZSSR), pričom najviac koncertov (vyše 120) uskutočnil v Taliansku a po stovke v Rakúsku a Nemecku.
Kto bol Ladislav Mokrý
Ladislav Mokrý bol širokej kultúrnej verejnosti známy predovšetkým ako dlhoročný riaditeľ Slovenskej filharmónie, užšia hudobná verejnosť si ho uctievala ako mimoriadne schopného vedeckého, pedagogického i organizačného pracovníka, ktorý významne ovplyvnil rozvoj našej hudobnej kultúry.
Slovenská filharmónia v koncertnej sieni v bratislavskej Redute, foto: archív
Do jeho pôsobenia spadá aj dvadsaťročná éra šéfdirigenta Ladislava Slováka (1961-81). Mokrý bol spoluzakladateľom medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti, podujatia s významnou medzinárodnou prestížou, ktoré sa mu podarilo začleniť do organizácie medzinárodných hudobných festivalov. Na Vysokej škole múzických umení prednášal dejiny hudby a hudobnú sociológiu, neskôr hudobný manažment. V rokoch 1990-92 bol riaditeľom Slovkoncertu. Následne pôsobil ako vedúci sekcie v Národnom hudobnom centre.
Ako mimoriadne všestranný intelektuál si uvedomoval dôležitosť vzdelania a bol vzdialený elitárskym koncepciám kultúry. Pokladali ho za „chodiacu encyklopédiu a pri nadväzovaní odborných kontaktov so zahraničím mu pomáhala znalosť siedmich jazykov. Tú využil aj ako prekladateľ odborných hudobných textov. Obdivuhodná bola aj jeho všestrannosť. Príkladom môže byť aj jeho ľudský profil, vedel tolerovať aj názory iných a zároveň vehementne bojovať za svoju pravdu, nikdy sa netváril povýšene, ale vždy hlboko chápavo a tolerantne.
Terézia Ursínyová a Ladislav Mokrý, foto: Peter Procházka
V popredí stála jeho činnosť odborno-organizačná. Zastával funkcie v Zväze slovenských skladateľov, v Medzinárodnej hudobnej rade pôsobil najprv ako člen výkonného výboru (1968-75), v rokoch 1971-75 ako jej výkonný tajomník, 1976-82 ako viceprezident a v roku 1991 jej prezident. Bol tiež predsedom Slovenskej hudobnej rady, členom Festivalového výboru Pražskej jari (1980-88), od roku 1995 podpredseda Nadácie Spolupatričnosť a Friedricha Schillera na ochranu rodiny, od roku 1997 viceprezidentom Dvořákovej spoločnosti v Londýne a správcom Nadácie Jána Cikkera.
Už v roku 1957 bol spoluautorom publikácie Dejiny slovenskej hudby, napísal viacero odborných štúdií muzikologicko-historických i sociologických, v roku 1969 vyšla Malá encyklopédia hudby, ktorej bol vedúcim redaktorom. V druhej polovici 90. rokov vypracúval heslá z oblasti hudby pre Kultúrno-historický kalendár Národného osvetového centra.
Ladislav Mokrý (1932 – 2000), foto: internet
Za svoju činorodú aktivitu získal viacero ocenení. Napríklad v roku 2001 in memoriam vyznamenanie rakúskeho prezidenta Za umenie a vedu, v 2013 Striebornú plaketu mesta Topoľčany či v roku 2014 Cenu Sebastian (in memoriam) občianskeho združenia Ars ante portas, za mimoriadny prínos k odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha pre súčasníkov.
Keď 19. septembra 2000 podľahol zákernej chorobe, naša kultúrna verejnosť stratila človeka, ktorý bol symbolom vzdelanosti a všestrannosti. Obe tieto kvality nám dnes zúfalo chýbajú v živote našej spoločnosti.
Autor: Vladimír Blaho
text uvedený s dovolením Opera Slovakia